BOH NEUSTÁLE NA NÁS ČAKÁ
John Newton, ktorý žil v XVII. storočí, bol obchodníkom s otrokmi. Mal vlastnú loď, na ktorej prevážal podvodom chytených černochov v Afrike a predával ich ako otrokov v prístavoch Európy a Ameriky. Jednej noci, keď jeho loď naložená otrokmi bola na otvorenom mori, začala strašná búrka. Víchor zmietal loďou ako malou trieskou dreva. Zdalo sa, že pre loď i jej pasažierov odbila posledná hodina. Vo veľkej panike John Newton si pokľakol na palube lode, zdvihol hore ruky a začal sa nahlas modliť: „Bože, ak nás zachrániť uprostred tejto strašnej búrky, sľubujem Ti, že skončím s týmto hriešnym zamestnaním, prestanem byť obchodníkom s otrokmi“.
Boh vypočul modlitbu Newtona a loď zázračne zachránil. John Newton tiež dodržal Bohu daný sľub. Prestal obchodovať s otrokmi, ba dokonca viac, stal sa pastorom a začal ohlasovať Evanjelium. Na pamiatku svojho obrátenia napísal slová prekrásnej piesne Amazing Grace, mimoriadne populárnej v krajinách s anglickým jazykom. Zvlášť vzrušujúce sú slová prvého verša, ktoré vo voľnom preklade znejú nasledujúco: „Aká udivujúca je Božia milosť, ktorá zachránila takého ničomníka ako som ja. Bol som stratený a vďaka Božej milosti som sa našiel. Bol som slepý a pohliadol som“.
O tom, aká udivujúca je Božia milosť voči každému z nás, nás presviedča Kristus v dnešnom Evanjeliu. Otec, ktorý nás miluje, nám nielen odpúšťa hriechy, ale aj po ich odpustení s nami zaobchádza tak, akoby sme tie hriechy nikdy nespáchali. Aby sme sa presvedčili, že vlastne to nám chcel povedať Ježiš, zamyslime sa na chvíľu nad týmto podobenstvom a analyzujme niektoré jeho elementy.
Keď bol syn „Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho“. To, čo urobil otec znamenalo, že synovi nielen všetko dopúšťa, ale znovu ho prijíma ako kohosi najbližšieho, ako milovaného syna.
Ďalej otec rozkazuje sluhom, by priniesli synovi sandále. V biblických časoch nosenie obuvi znamenalo, že človek je slobodnou osobou. Otroci chodili bosí. Teda obutie sandálov na bosé nohy syna, odstraňovalo znakom, že on je otrokom kohosi a navracalo mu meno slobodného človeka.
Nakoniec otec rozkázal dať synovi prsteň na ruku. Založenie prsteňa na prst syna znamenalo, že otec ho navracia úplne do tej pozície, akú zastával pred svojim odchodom z domu.
V dejinách márnotratného syna ľahko môžeme vidieť naše vlastné dejiny. My tiež mnoho ráz utekáme z „domu Otca“, pohŕdajúc Jeho láskou a túlame sa po scestiach hriechu. Ako často sme zvábení na miesta, kde „hriech“ sa predstavuje ako nevinná zábava. Bohužiaľ hriech je nevinnou zábavou, ale iba na veľmi krátky čas. Hriech je nevinnou zábavou, dokiaľ napríklad niekto sa nestane závislý na narkotikách. Hriech je zábavou, dokiaľ nezačne ničiť a raniť nás samých aj iných. Hriech je zábavou, dokiaľ nevernosť nezničí manželstvo a rodinu. Hriech zabávaním sa, dokiaľ žiadostivosť, arogancia, klamstvo tak znetvorí a zamotá náš život, že sa cítime odlúčení od Boha i ľudí a morálne zničení.
Keď sa márnotratný syn začal zamýšľať nad svojou tragickou situáciou, ako aj nad tým, čo urobil, došiel k jedinému pravdivému záveru: „Otče, zhrešil som proti Bohu i proti tebe“. Od tej chvíle prestal obviňovať otca, že bol veľmi zhovievavý, neobviňoval spoločnosť za to, že žil nemorálne, neobviňoval nikoho, iba s pokorou vyznáva: „zhrešil som“. A to je moment, ktorý sa stáva kľúčom k novému a lepšiemu životu.
Drahí moji, my sami sa často nechávame chytiť do pasce hriechu, pričom ho chápeme ako nevinnú zábavu. Ešte horšie je to, že nevidíme v tom našu vinu, a obviňujeme z toho dôvodu iných: rodičov, kňazov, učiteľov; pranierujeme verejné škandály, nemorálnu spoločnosť alebo zlé médiá. Naivne sa ospravedlňujeme: „iní ma k tomu priviedli“, „predsa všetci tak robia“, „rodičia ma mali pred tým vystríhať“.
Zapamätajme si, že opravdivým znakom našej duchovnej premeny je moment, v ktorom prestávame obviňovať iných a čestne vyznávame: „ja som vinný, ja som zhrešil“. A to je tá chvíľa, v ktorej sa môžeme vrátiť do domu Otca. Boh totiž neustále čaká na náš návrat s otvorenou náručou, nezávisle od toho, ako hlboko sme padli. Evanjelium hovorí, že márnotratný syn padol tak hlboko, že „túžil naplniť svoj žalúdok strukmi, ktoré žrali svine“. Nižšie už nebolo možné padnúť.
My tiež niekedy klesáme veľmi nízko. Avšak Boh na nás čaká neúnavne. Čaká až do momentu nášho návratu. A keď sa vraciame, nielen odpúšťa a zabúda všetky naše hriechy, ale znovu nás prijíma za svojich synov a dcéry.