Pred niekoľkými mesiacmi som dostal do rúk knihu „Dotyky života“. V tejto knihe som čítal aj takýto príbeh.
Jedného dňa sa malý vnuk rabína Barucha hral so svojím kamarátom na schovávačku. Keď bol na rade on, aby sa schoval, utiahol sa do skrýše, ktorú si vyhliadol, a zostal v nej nehybne učupený. No po nejakom čase, keď sa mu zdalo, že tam čupí už príliš dlho a kamarát ho nevie nájsť, pomaly z nej vyšiel. Aké bolo však jeho prekvapenie, keď zistil, že dvor je prázdny. Zrazu sa ho zmocnilo bolestné tušenie, že jeho kamarát sa ho ani nepokúšal hľadať, omrzelo ho to a odišiel preč. Veľmi ho to zarmútilo a s krikom a plačom utekal za starým otcom, aby sa mu vyžaloval, ako veľmi ho bolí takéto správanie jeho kamaráta. A rabín Baruch túto epizódu so slzami v očiach komentoval slovami: „Vidíš, to isté hovorí aj Boh“: „Boh plače, pretože ho nikto nehľadá.“
Tajomstvo dnešnej slávnosti je tajomstvom Božej lásky, ktorá prebývala v ľudskom srdci Ježiša, pravého Boha i pravého človeka a chce prebývať aj v nás. Boh nás vyhľadáva, chce prebývať v mojom, tvojom srdci. Taktiež za nami plače.
Dnes keď sme sa zišli na tejto slávnosti, je na mieste položiť si otázku; Čo je to Ježišovo Srdce? Alebo: Čo vlastne uctievame pod týmto názvom?
Srdce je pre učeného i jednoduchého človeka zrozumiteľným svedectvom, ktoré označuje celý vnútorný život človeka, ale predovšetkým lásku.
Ak povieme o niekom: Ten človek má dobré srdce! - iste nemáme na mysli, že má priaznivý nález na EKG.
Preto veľa vyslovíme o človekovi, keď povieme: to je človek dobrého srdca. Jednoducho vieme, že ten človek je dobrý. Je to tiež naopak: tento človek nemá srdce. Zlému človekovi pripisujeme zlé srdce. Aj v iných vyjadreniach je srdce skratkou celého človeka. Ale medzi všetkými vlastnosťami, zahrnutými do tohto slova, vyniká predovšetkým láska.
Ježiš sv. Margite ukázal nie svoje hmotné, telesné srdce, ktoré v človeku rozvádza krv, ale Srdce - symbol, ktoré túži po nás, ktoré nás hľadá, ktoré plače, pretože ho nehľadáme. A zároveň Srdce trpezlivé.
Pozrime, aké hrozné by to bolo, keby s nami nakladal ako onen človek v jeho podobenstve o neúrodnom figovníku?! Tento figovník bol neplodný, nebol škodlivý ani jedovatý, ako je hriešnik. A predsa káže majiteľ vinohradníkovi: Vytni ho! Načo ešte aj zem vyčerpáva? Ale vinohradník namieta: Pane, nechaj ho ešte jeden rok. Okopem ho, pohnojím, možno prinesie ovocie. A hospodár čakal. Aj Pán Ježiš čakal, čaká. Rok?
Koľko čakal na Máriu Magdalénu, Šavla, lotra na kríži, Augustína? Koľko čakal na mňa, teba? Alebo možno ešte čaká? Možno aj plače a čaká. A stále je trpezlivý. „Vystieral som ruky celý deň ku vzdorovitému ľudu, čo kráčal cestou nedobrou za svojimi predstavami...“, čítame u proroka Izaiáša.
Dnes by musel volať: Vystieram svoje, ruky, Srdce k ľudu hriešnemu - vzdorovitému nie celý deň, nie rok, ale stáročia! Jeho srdce nás neustále hľadá.
Občas sa stretávame u niektorých ľudí s takou tvrdosťou voči Bohu, že máme pocit, akoby mu slúžili so zaťatými päsťami. Dajú Bohu to, čo musia dať, ale nikdy viac. Ako veľmi boli takéto správanie jeho Srdce.
Títo ľudia absolútne nepochopili o čom je náboženstvo. Náš Boh je Láska, on nás miluje, hľadá, plače, túži po nás. Tuží po našom stretnutí.
Boh je Láska. Prvé prikázanie je o milovaní Boha. Láska k Bohu sa v nás zapáli až vtedy, keď uveríme, že sme milovaní Bohom.
Boh, hoci je všemohúci, jednu vec nedokáže: Nemôže nás prestať milovať! Môžeme si svojím správaním postaviť proti sebe všetkých ľudí. Nemôžeme však nijakým skutkom donútiť Boha, aby nás prestal milovať.
Boh totiž neviaže svoju lásku na nijakú podmienku - ak budeš dobrý, ak budeš nábožný, ak urobíš toto a tamto. Nie - Boh ťa miluje takého, aký si. V situácii, v stave, v ktorom sa práve nachádzaš.
Nemiluje ťa preto, že si dobrý, ale preto, lebo on jediný je Dobrý. Nemiluje ťa preto, že ty miluješ jeho, ale preto, lebo on je Láska. Dovoľ mu, aby ťa miloval - nechaj sa milovať! Potrebujeme najprv zažiť jeho lásku, ktorá sa nám dáva zadarmo, bez nároku na opätovanie. Až potom sa môže zrodiť náš vzťah ku nemu, až potom ho dokážeme milovať my. Ak sme ho opustili, skúsme si nanovo obnoviť tento vzťah, túto lásku. Ak sme sa ho zriekli, pre tento svet, vráťme sa k nemu, pretože on sa nás nezriekol, on nás hľadá, plače.
V starej knihe Otcov púšte čítame aj takýto príbeh: Jakub sa rozhodol, že svoj život prežije na púšti v modlitbách a pôstoch. Ale do cesty mu prišlo krásne dievča, do ktorého sa zamiloval. Otec dievčaťa bol pohanským kňazom. Keď Jakub ho požiadal o ruku jeho dcéry, ten povedal: „Ja ti ju nedám za manželku, kým sa neporadím so svojím bôžikom.” Poradil sa a Jakubovi povedal: „Nedám ti svoju dcéru za manželku, pokiaľ sa nezriekneš svojho Boha.” Jakub prežíval veľký vnútorný boj. Nevedel sa rozhodnúť, komu dá prednosť. Ale ľudská láska zaslepila aj jeho. S trasúcou rukou a výčitkami svedomia sypal tymian na oltár bôžika. Ale otec dievčaťa ešte nebol spokojný a povedal: „Musím sa ešte raz poradiť so svojím bôžikom, či ti ju mám dať, alebo nie.” Pohan sa radil a Jakub čakal. Svedomie mu vyčíta jeho strašný hriech. Keď po dlhej dobe sa vrátil starý pohan, povedal:„ Môj bôžik mi povedal, aby som ti ju nedal i napriek tomu, že si sa zriekol svojho Boha. Lebo pravda je taká, že ty si sa zriekol svojho Boha, ale tvoj Boh sa nezriekol teba.” Jakub sa vrátil na púšť a do smrti robil pokánie za svoj strašný hriech.
Človek sa vie zrieknuť Boha, ale Pán Boh sa nikdy nezriekne človeka. Boh sa nikdy nedá premôcť hriechmi človeka. Boh človeka stvoril z lásky, miluje ho, a človek vie utekať pred Bohom a skrývať sa pred ním tak, ako to urobil Adam - ale Pán Boh ho vždy hľadá, volá naňho a prihovára sa mu. Takto Boh robil v priebehu celého Starého zákona. Prihováral sa človekovi i svoj- mu národu.
Cez Jeho Srdce sa chce aj k nám dnes prihovoriť, pretože Jeho Srdce nikdy nás neprestalo milovať.
To Srdce plné lásky hľadá a volá dnešného človeka. Ponúka mu svoju lásku.
To Srdce je schopné premeniť naše srdcia a uskutočniť v nich základ Božieho kráľovstva.
To Srdce chce pomáhať v skúškach a chrániť pred nebezpečenstvami.
To Srdce môže napomôcť budovanie novej civilizácie lásky.
Pre uskutočnenie týchto cieľov potrebujeme však nástroje. Preto od ľudí žiada lásku, obete, túžbu po zjednotení sa s ním, rozjímanie o láske jeho Srdca, zmierne sväté prijímanie, zasvätenie svojho života jeho Srdcu.
Ponúkneme sa mu ako nástroj na šírenie kráľovstva jeho lásky?
Nech aj táto modlitba sv. omše – liturgie je pre nás zmierením a zároveň stretnutím dvoch srd, srdca Ježiša a človeka. Aby sme mohli so sv. Pavlom hovoriť „Božia láska je rozliata v našich srdciach. Amen.
o. Mgr. Martin Pavúk, MSC