„Pane, nemám nikoho“ – táto veta je bolestivým konštatovaním nielen v biblickom príbehu. Aj my ju počúvame, od tých, ktorí sa cítia bezradní, chorí, osamelí, nepovšimnutí.
Dozvedáme sa o človeku, ktorý je chorý 38 rokov. To je dosť. Akože? Počas tridsiatich ôsmich rokov nenašiel pri sebe nikoho, kto by mu podal ruku a vytiahol ho zo dna trápenia?
Je možné, že sa na začiatku búril, bojoval, zúril. Vzdal sa. Rezignoval. Pomaly a potichu. Na čo má človek v takej situácii ešte čakať? Z jeho situácie neexistuje východisko.
Vo vyjadrení: „Pane, nemám nikoho“, sa ukrýva omnoho väčšia núdza ako bremeno choroby. Stojí za ním osamelosť, ktorú choroba prináša. Nemá človeka –žiadnych priateľov, rodinu, kolegov. Nikoho, kto by sa o neho zaujímal. Ako keby tu ani nebol. To je núdza, ktorá sa opakuje, odohráva dodnes.
Kto z nás nepocítil potrebu druhého človeka hoci len s malou službou, so slovom útechy, súcitu, rady... Kto z nás sa nepresvedčil, akým cenným darom sa môže stať človek pre človeka. Nielen môže, ale má sa stať darom. Darom daným Bohom.
Osamelosť sa netýka len chorých, starých, postihnutých. Osamelým môže byť človek uprostred mnohých ľudí – v rozličných spoločenstvách – rodinné, pracovné – a žiaľ aj duchovné.
Osamelý je aj ten, kto je neustále pod tlakom, lebo vie: Keď dám najavo svoje hranice, ťažkosti, skončím.
Osamelosť sa neobmedzuje ani na ľudí v pokročilom veku. Zasahuje mnohých mladých. Napriek otvoreným kontaktom s celým svetom, internetovým sociálnym sieťam.
„Nemám nikoho“, formulujú mnohí ľudia, trpiaci závislosťami, deprimovaní, chudobní, vyhorení... až sa človek pýta, či vôbec existuje niekto, koho sa téma, o ktorej hovorí dnešný príbeh, netýka.
Žiaden človek nie je pre niekoho druhého celkom cudzí. Človek patrí k človeku, a človek má právo na druhého človeka. Tak ako vlna nemôže existovať sama pre seba, ale má účasť na vlnení oceánu - tak nemôžeme stráviť náš život výlučne pre seba samých, ale vždy len v spoločnom prežívaní života, ktorý je okolo nás (A. Schweitzer).
Opustenosť sa stáva jedným z dôsledkov deštrukcie, ktorý prináša egoizmus a bezbrehá túžba človeka robiť sa dôležitým, rozhodujúcim, určujúcim – ak to máme vyjadriť biblicky - dôsledkom hriechu.
A čo je ešte horšie, aj medzi chorými a osamelými vládne konkurencia. Každý sleduje len to, aby sa sám dostal k prameňu.
Ježiš svoju pozornosť sústreďuje na človeka, ktorý je vždy pozadu. Ježiš sa chorého pýta: Chceš byť zdravý?
A ten skôr ako odpoveď vyjadruje svoj základný problém: Pane, nemám nikoho. Som úplne sám. To ho trápi najviac. Viac ako telesné postihnutie.
Televízna relácia „Pošta pre teba“ už viac krát priniesla príbeh dospelých, ktorí sa ako deti stali sirotami – často živých rodičov – a v dospelom veku ich hľadajú. Celý ich život bol poznačený absenciou rodičovskej lásky. Naplno prežívali, čo to znamená byť sirotou. Rodičov nehľadali preto, že by v dospelosti potrebovali ich pomoc, ale hľadajú ich, aby aspoň na okamih mohli poznať lásku, o ktorú prišli.